(Ne)pravidelník nádejného včelára

Hovorí sa, že všetko čo v sebe máme, je pochytené z detstva. Špeciálne od rodičov. Mohol by to byť teda jeden z dôvodov, kvôli ktorému som sa začala zaujímať o včelárstvo. To má totižto v našej rodine už, dalo by sa povedať, istú tradíciu (dedko – otec – a jedného dňa snáď aj ja). Alebo to bola len zúfala snaha si konečne nájsť zmysluplné hobby, ktoré by mi dokonca aj vydržalo. A aj dlhšie ako niekoľko dní. Alebo som mala hipsterskú potrebu o „inú“ a nezvyčajnú voľno-časovú aktivitu. Alebo to bol osud. A možno to bol neutíchajúci pocit zodpovednosti za záchranu našej civilizácie. No, to som možno trochu prehnala… Nič menej, nech to bolo akokoľvek, čo sa malo stať sa stalo, a tak to začalo.

Pôvodne som mala so včelami isté, povedzme, podnikateľské zámery. S blížiacim sa koncom mojej nepovinne – povinnej školskej dochádzky vychádzala na povrch čoraz častejšie otázka: „Tak, a čo teraz s načatým životom?“ A tak som sa zamerala na včely. Bolo to pekné, voňavé, možno trochu strašidelné, ale v každom prípade užitočné a prospešné. A tak som v rámci mojej osobnej výučby pre budúcu kariéru začala chodiť ku včelám spolu s mojou rodinkou.

Ako mi raz povedal jeden múdry človek: „Včelári sú iní ako všetci ostatní, nikdy pred sebou neukrývajú výrobné a iné tajomstvá, ale radi sa podelia o svoje skúsenosti s každým, kto o ne prejaví záujem.“ A tak ma tento človek v znení tejto múdrej vety začal ku včelám brávať so sebou a ochotne mi popisovať každý jeho krok. A ja som sa zamilovala do každej jeden včielky, ktorú som odvtedy kdekoľvek stretla. Údajne je včelárstvo vášeň na celý život. A v rámci toho, že ma to drží už viac ako rok (!!!), tak toto tvrdenie možno nakoniec potvrdím aj ja.

Zo začiatku som myslela, že medzi úľmi dostanem zo strachu z tých malých zabijackých beštií, ktoré iba prahnú po mojej krvi, srdcovú zástavu. Teda, tak som včely ako správna hysterka videla ja. Ale, samozrejme, ani zďaleka som tam žiadneho podobného tvora nikdy nestretla (okrem pavúkov! Tie naozaj iba prahnú po mojej krvi!). A tak sa začala moja láska, dúfam, na celý život.

Práca je to niekedy ťažká, obzvlášť pre nežnú kvetinku (rozumej ženu). Takže pomoc mužskej sily je viac ako vítaná. Ale tak ako vždy každá dáma, začínam svoje fyzické (aj mentálne) bariéry pomaly ale isto prekonávať aj ja. Samozrejme, nebavíme sa o náročnosti práce v uránových baniach. No naozaj má veľakrát človek po niekoľkých hodinách dosť. Obzvlášť ten, kto musí mať okrem rýchlych a pohotových nôh a rúk aj pohotovú myseľ, aby sa na neho z teoretického výkladu zakaždým niečo nalepilo (viď. ja). A teda hoci moje podnikateľské zámery pre tento krát nevyšli, nezúfam! Strata času a energie to v žiadnom prípade nebola.

Svoje úplne začiatky som do písanej podoby nedala – čo je možno naozajstná škoda. Ale zasa, lepšie neskoro ako nikdy. A preto by som každého kto má záujem rada informovala o mojich pokrokoch so včelárstvom po každej návšteve včelínov. V prípade, že zážitkov bude pomenej, pokúsim sa nasýtiť vaše zvedavé mysle niečím iným o tejto téme (a sľubujem a budem sa snažiť to dodržať, že vyberiem vždy to najzaujímavejšie).